Milan Legutky
(1938 - 2009)

Fotograf, horolezec, lyžiar, záchranár. Narodil sa v Malom Slavkove neďaleko Kežmarku v skromných pomeroch. Jeho otec pracoval na píle, matka sa starala o roľu a domáce zvieratá. Po vojne sa presťahovali do Kežmarku do tzv. „švédskych domčekov“. Pochádzal zo siedmich detí. V roku 1953 začal, ako štrnásťročný, študovať vo Svite na učilišti.

Brat, Michal Legutky, ich spoločné detstvo opisuje takto: „Mali sme veľmi pekné detstvo, lebo sme boli taká veľká partia. Každodennou povinnosťou bolo pasenie kravy. Bola čierna, rohy mala dole a jeden odbitý. Bola neuveriteľný bežec. Pri nej sme sa naučili tak behať, že sme vyhrávali všetky preteky.“

V roku 1955 začal pracovať vo firme Chemosvit ako sústružník. Popri zamestnaní navštevoval večernú školu strojnícku. Po práci trávil svoj voľný čas v horách, na túrach, lezení a fotografovaní. Fotoaparát mu prirástol k srdcu na celý život. Od prvého záberu sa zaľúbil do kompozície a neľutoval obiet kvôli kráse momentu.

Prvý fotoaparát dostal od brata Michala, spomína brat: „Ja som ho našiel v Tatrách pri chodníku. Niekomu vypadol. Najskôr som ho chcel vrátiť, no nebolo komu. Bolo to niekde nad Zamkovského chatou. Ľudí tam bolo veľa. Videl som v kosodrevine remienok, zohol som sa za ním, potiahol a bol tam fotoaparát. Milan začal fotiť týmto Ľubiteľom. Potom si kúpil Pentacom SIX a s tým väčšinou fotil. Mal ešte aj “mecháč“ Moskvu a ten pekne kreslil fotky.“

Členstvo v Horskej záchrannej službe mu pomohlo dostať sa na miesta v Tatrách, kam bežný fotograf nemôže. V HZS pôsobil ako dobrovoľník. Bol ochotný a obetavý. Jeho dlhoročný priateľ z horskej služby, Martin Pitoňák, spomína na Milana Legutkého ako na človeka s veľkým srdcom: „V živote len málokto má schopnosť toľko dávať ako Milan, lebo on nám nedal ani korunu – on nám dal radosť zo života, ktorá pretrváva v tých ľuďoch čo sú tu. A to málokto dokáže.“

Milan Legutky je autorom publikácií o Tatrách, kde platia výlučne hranice prírody, ktoré tvoria brehy plies a potokov, závery dolín a skalnatých brál, prelínajúce sa vegetačné pásma, bezhraničné hmly a víchrice. Jeho publikácie vyšli pod názvami Tatry naše malebné, W Tatrach, Tatry v panorámach či Tatry bez hraníc. Posledná spomenutá publikácia, Tatry bez hraníc, bola spoluprácou s poľským fotografom Ryszardom Ziemakom, ktorého ústrednou témou fotografickej tvorby sú taktiež tatranské motívy.

Vo Svite viedol počas svojho pôsobenia fotoklub Svit. Prispieval do časopisu Krásy Slovenska, je autorom fotografií do turistických sprievodcov, pohľadníc či kalendárov. Bol ocenený na viacerých fotografických výstavách a súťažiach na Slovensku i v Európe.